Stránky o enterálnej výžive

Enterálna výživa

Egyptské papyrusy dokumentujú, že pred 3 500 rokmi sa zajatým nepriateľom aplikovalo mlieko do konečníka a do močového mechúra. Gréci podávali do konečníka látky s laxačným účinkom, aby zvýšili peristaltiku čriev. Hoci metodika podávania výživných látok do konečníka bola známa, prvú správu o výžive pacienta s dysfágiou uverejnil Brown Sécquard v Lancete až v  r. 1878. V r. 188I prezident USA  James Garfield, ktorý neprijímal potravu, dostával do konečníka vývar s hovädzími peptónmi, defibrinovanú krv a whisky. V r. 1617, Fabricius a  Aquapendente podávali výživu nazofaryngeálnou hadičkou chlapcovi, ktorý mal trizmus.

 

V r. 1910 Einhorm zaviedol tenký kovový katéter  cez pylorus do tenkého čreva a využil ho na enterálnu výživu. Začiatkom 20. storocia došlo k  zdokonalovaniu katétrov, začali sa používať pumpy. V r. 1939 Ravdin a Stengle začali používať 2 – lumenové katétre, jeden na enterálnu výživu, druhý na odsávanie  obsahu zo žalúdka.

1959 – Ponský urobil prvú perkutánnu endoskopickú gastrostómiu (Bengmark, 2004). V druhej polovici 20. storočia  došlo k rozvoju biochémie, v potravinových surovinách sa identifikovali molekuly, ktoré vo farmakologických dávkach dokážu ovplyvniť biochemické reakcie patologických procesov.  Začala  vyrábať enterálna výživa, v ktorej makromolekuly živín boli hydrolýzou  rozštiepené na polymérne až oligomérne formy.

V druhej polovici 20. storočia, kedy už boli vyvinuté receptúry nutričných roztokov pre parenterálnu aplikáciu, katétre a techniky kanylácie centrálnych žíl, parenterálna výživa sa stala rutinným a obľúbeným spôsobom výživy najmä u hospitalizovaných pacientov v nemocniciach. Zdalo sa, že všetky vážnejšie problémy s výživou sú vyriešené. V 70-tych rokoch však začali pribúdať správy o výskyte septických komplikácií u pacientov na dlhodobej parenterálnej výžive, pričom sa zistilo, že príčinou sepsy sú baktérie pochádzajúce z tráviaceho traktu.

Tenké a hrubé črevo osídľuje viac ako 590 druhov  mikroorganizmov, ktoré za istých okolnosti môžu prechádzať cez črevnú stenu do lymfatických uzlín, sleziny a pečene, odkiaľ sa dostanú do systémového obehu a sú zdrojom sepsy. Tento transluminálny prienik baktérií sa nazýva translokácia.  Tráviaci trakt je vybavený komplexom ochranných zložiek, zabraňujúcich bakteriálnej translokácii, ktorý nazývame črevná bariéra (Lipman, 1995). Zistilo sa, že pri dlhodobom funkčnom odstavení GIT dochádza k atrofii sliznice   a zvýšenej bakteriálnej priepustnosti tenkého i hrubého čreva, kým intraluminálne podávaná výživa  udržiava  morfologickú i funkčnú integritu čreva jednak stimuláciou enterohormónov, jednak  ako zdroj   výživy  pre epitelové bunky  črevnej mukózy (Marshall, 1991).

Táto skutočnosť prinútila klinikov i farmaceutické firmy hľadať alternatívy prirodzenej výživy, s vývojom tzv. enterálnej výživy. Zdrojom sa stali potravinárske suroviny, zbavené balastných látok, v ktorých živiny boli hydrolyzované na polyméry, oligoméry, až na elementálne diéty.

Začala sa vyrábať imunomodulačná enterálna výživa s glutamínom, ktorý je rastový faktor epitelových buniek mukózy a zabezpečuje jej regeneráciu a triacylglycerolmi s omega 3 mastnými kyselinami (MK), ktoré v membránach buniek sú  substrátom tvorby prostaglandínov (PG) a leukotriénov (LT) s imunostimulačnými, vazodilatačnými a antiagregačnými vlastnosťami. Nahromadené poznatky viedli k sprísneniu kritérií pre indikáciu dlhodobej parenterálnej výživy, s uprednostnením enterálnej alebo kombinovanej výživy.